Dnešní rodičia, ale najmä matky, čelia
rôznym nevyžiadaným radám o tom, ako by mali vychovávať svoje deti,
v podstate od narodenia dieťatka. Niektoré nevyžiadané rady prichádzajú už
počas tehotenstva, napríklad „teraz musíš jesť za dvoch“, a podobne.
Tehotenstvo je samo o sebe náročné, žena sa pripravuje na rolu matky,
pričom jej pod srdcom rastie dieťatko a takéto rady nebývajú veľmi
príjemné. Navyše, v dnešnej dobe máme prístup k internetu
a informáciám o neurovede, emočných potrebách bábätiek a tých
informácií je také množstvo, že je naozaj ťažké sa v tom zorientovať.
Nevyžiadané rady o výchove však
prichádzajú takmer okamžite po narodení bábätka. Matka, vyčerpaná pôrodom,
šestonedelím, si prináša domov bábätko, ktorého potreby sa učí rozpoznávať,
v noci sa budí, lebo bábätko je často hladné a potrebuje prebaliť,
objať, je mu teplo, zima a tak ďalej a na všetko upozorňuje iba
plačom. Materstvo je krásne a náročné zároveň, sama mám päť a pol ročného
syna a sama som si obdobím nevyžiadaných rád skúsenejších prešla.
Pre dnešnú matku je náročné zorientovať
sa v radách, ktoré začínajú často už v pôrodnici, ohľadom dojčenia.
Ja osobne som si zvolila to, čo bolo mne a môjmu synovi bližšie a prirodzenejšie
- dojčenie na požiadanie a aj vďaka
tomu, som ho mohla dojčiť do samoodstavenia. Pokiaľ sa matka rozhodne ukončiť
dojčenie skôr, alebo nedojčiť vôbec, je to jej rozhodnutie a je to
v poriadku. Najdôležitejšie je počúvať svoj materinský inštinkt a potreby
svoje i bábätka. Ani dojčenie nemá byť na úkor psychickej pohody matky
a dieťaťa.
Ďalšou oblasťou je spánok bábätka.
Niektorí radia nechať dieťa vyplakať, aby sa naučilo spať samé, iné,
modernejšie názory uvádzajú, že dieťa potrebuje na zaspávanie matku a jej
blízkosť. Aj ohľadom dojčenia bolo pre mňa aj syna pohodlnejšie, keď mal pol
roka, prejsť z postieľky na spoločné spanie. Pokiaľ sa matka rozhodne inak
a dieťa s tým nemá problém, je to samozrejme v poriadku. Avšak, vzhľadom
na súčasné odborné poznatky o emočných potrebách detí sa nemôžem stotožniť
s názorom, že nechať dieťa vyplakať, aby sa „naučilo spať samé“, je
v poriadku, lebo dieťa sa tým iba naučí neplakať, lebo vie, že k nemu
nikto nepríde. Preto bábätká v detských domovoch neplačú a je to pre
mňa ako matku veľmi smutné. Dôležité však je, aby aj matka počúvala svoje
potreby a nerobila veci iba preto, že musí, aby nebola v očiach
druhých aj svojich vlastných „horšou matkou“.
Každá matka, ktorá
svoje dieťa ľúbi, je dosť dobrou matkou, pokiaľ sa o dieťa stará najlepšie
ako vie, a dáva mu svoju lásku, pozornosť aj záujem.
Ďalšou oblasťou je nočník. Niektoré
mamy dávajú deti na nočník veľmi skoro, pokiaľ však dieťa nedozreje do štádia,
že si uvedomuje svoje potreby vyprázdňovania, nebýva to veľmi efektívne. Nemyslím
si, že existuje jediný správny model. Každé dieťatko je jedinečné, má svoje
vlastné pocity a základom je počúvať jeho ale aj vlastné potreby.
Sama za seba môžem povedať, že
počúvanie stereotypov, ako by som mala vychovávať dieťa, bolo pre mňa, hlavne
keď bol môj syn mladší, veľmi náročné a nepríjemné, pretože som sa
rozhodla vychovávať syna tak, ako som sama verila, že je to preňho najlepšie a viac
som sa stotožňovala s názormi vychádzajúcimi z rešpektovania
prirodzených potrieb dieťaťa.
Niektoré stereotypy sú však zraňujúce,
pretože vzbudzujú pocit, že nie ste dobrá matka, keď ich nepočúvate. Mnohé
matky zažívajú intenzívny stres, keď počúvajú, ako by mali svoje deti
vychovávať, a ako by mali robiť všetko inak. Tak, ako to robili predchádzajúce
generácie.
Ja som matka, ktorá sa vzoprela
stereotypom, lebo som sa aj ako psychologička, od narodenia syna, snažila
vnímať a uspokojovať jeho potreby. Nevravím, že to bolo jednoduché, ale
dnes, keď má môj syn takmer päť a pol roka, viem, že by som to nemenila.
Viem, že vďaka tomu, že som počúvala svoje potreby a synove potreby, je
z môjho syna sebavedomé a spokojné dieťa.
Týmto článkom nechcem tvrdiť, že všetky
stereotypy sú zlé. Týmto článkom chcem len povedať, že oveľa dôležitejšie, ako
počúvanie toho, ako by sme mali svoje deti vychovávať, je spýtať sa „Prečo? Čo tým moje dieťa naučím?
A naozaj je to podľa mňa v záujme môjho dieťaťa? Je toto to, čo ja aj moje
dieťa potrebujeme?“. Pokiaľ si na
všetky tieto otázky odpoviete áno, tak smelo robte veci tak, ako cítite, že je
to pre Vás a Vaše dieťatko správne. Pokiaľ však máte potrebu robiť
niektoré veci inak, ako Vaši príbuzní alebo priatelia a nie ste s ich
radami stotožnení, nerobte to. Nenúťte sa do niečoho, čo vnútorne cítite, že
nie je pre Vás a Vaše dieťa vhodné. Vy svoje dieťatko poznáte najlepšie
a viete, čo potrebuje. Naučili ste sa rozpoznať jeho potreby lepšie ako
ktokoľvek iný.
Dôverujte svojmu materinskému srdcu a dovoľte
si vychovávať svoje dieťatko tak, ako cítite, že je preňho najlepšie, Odmenou Vám
bude šťastné, sebavedomé a spokojné dieťa, ktoré vďaka tomu, že ste sa
starali o jeho potreby v útlom detstve, sa naučí, že je dôležité, že jeho
potreby sú dôležité a naučí sa vedieť, čo v živote chce dosiahnuť a kým
je. A to je predsa to, čo chceme, nie?
Mgr. Jitka Kneslová, psychologička
Mojra
Zadajte Váš komentár.